Doktrína transformovaná na slovo živé a efektívne v mojom živote.
Pozrela som sa na svoj život a uvedomila som si, že ho môžem rozdeliť na 3 etapy. Tú prvú, ktorá trvala 18 rokov, som úplne zabudla a vylúčila, takže akoby som ju aj stratila.
Druhá trvala viac ako 30 rokov, a dala by sa charakterizovať dôležitým rozdelením medzi mojím vnútrom, kde som sa cítila nehodná, zmätená, neistá a neefektívna, a mojím vonkajškom, kde som všetko maskovala agresívnym a rozhodným postojom, niekedy takmer mužským, kde som sa zameriavala vždy na maximum, najprv počas môjho štúdia na škole a neskôr aj v práci.
Výsledkom tohto rozdelenia bolo totálne vydanie sa na dlhú a napínavú cestu, ktorá zahŕňala: veštenie z kariet, čítanie z rúk, roky psychoanalýzy, kurzy a sedenia reiky, literatúra a štúdiu o časovej regresii a rodinných konštaláciách, bioenergetickú terapiu, kurzy a štúdium transakčnej analýzy … a to v širokom a ďalekom okolí. Definovala som sa ako žena hľadajúca osvietenie.
Čo som považovala za osvietenie, to presne neviem. Viem iba, že som zúfalo hľadala odpovede na to, prečo sa cítim smutná, nahnevaná, neadekvátna, najmä v intimite mojich romantických vzťahov.
Na každom kroku tejto cesty mi prišli akoby potvrdenia nejakých „zábleskov“ zo zabudnutých rokov dospievania, ktoré boli niekde starostlivo ukryté, lebo súviseli so zneužívaním. Toto vysvetľovalo veľa vecí, ale nepomohlo mi to. Skôr naopak.
Medzitým som ukončila školu s vyznamenaním, mala som vzťahy, aj dôležité, pre ktoré som si ale vždy akoby pripravila bolestný koniec. Vydala som sa, mala som 2 spontánne potraty, ťažký rozvod. Náhodou som zistila, že som posadnutá démonmi. A to hneď mnohými, ako mi bolo povedané.
Tu začala moja odysea dlhých a tiež násilných exorcizmov. Až teraz vidím v tom akoby úplnú neschopnosť dať Ježišovi miesto, ktoré mu prináleží ako Spasiteľovi a Víťazovi, čo vlastne skôr zväčšovalo silu démona, ktorý už bol vlastne Ním porazený. Tiež pri tom bolo aj také odobranie dôstojnosti človeku, ktorý má byť oslobodený, v tomto prípade mne.
Boli to ale roky, kedy som si uvedomila, že Ježiš je niečo viac ako meno, že je niečo viac za jednoduchou definíciou Božieho Syna, pre mňa tak vzdialeného. Pamätám si, že jeden večer, po jednom z prvých exorcizmov v malej kaplnke, som bez rozmýšľania vstala zo stoličky, kde som sedela a išla smerom ku krížu, ktorý visel na stene. Zostala som tam, v slzách som hľadela naň zdola a cítila som, že iba tam som v bezpečí. Od vtedy som každé ráno a každý večer musela vstúpiť do kostola, akéhokoľvek, a sadnúť si pod kríž. Pamätám si jedno popoludnie, kedy mi nebolo dobre a kostol blízko môjho domu bol zatvorený. Cez okno som pozerala na kríž vo vnútri, v slzách som sa pritiahla k oknu hľadiac na kríž a žiadala som o pomoc.
Aj napriek nevedomosti o Božom pláne spásy, som cítila, že iba Ježiš na tom kríži ma môže zachrániť.
Od exorcizmov som neskôr prešla k oslobodeniam (pravdupovediac, zanechala som katolícku cirkev a nasledovala som evanjelickú). Konečne som bola vedená k uvedomeniu si ako a prečo som zhrešila, ako aj k prosbe Boha o odpustenie všetkých mojich chýb. Začala sa tak druhá fáza môjho života, počas ktorej som čítala bibliu a pravidelne som navštevovala stretnutia štúdia Slova. Moje hľadanie Boha bolo vášnivé, trúfam si povedať až bulimické: počúvala som jednu prednášku za druhou, navštevovala som kurzy, semináre a konferencie. Nezáležalo na tom, kam bolo treba ísť, stačilo mi, že sa tam hovorilo o Bohu a tom Synovi, od ktorého závisí všetko, ako som vnímala a počula.
Bola som smädná po Slove, ale pila som bez poriadku a naďalej som vo vnútri cítila latentný pocit odsúdenia. Oslobodenia, ktorými som ešte často prechádzala, boli už menej silné ale zdalo sa, že nikdy neskončia. Bola som zameraná na to, že sa musím z čohosi oslobodiť, čo znamenalo, že som sa akoby stále obzerala dozadu cez plece… a bežala som … bežala som … pričom som zabúdala žiť kresťanský život Božej dcéry, ktorou som bola, keďže som Ježiša z celého srdca rozpoznala ako môjho Pána a Spasiteľa.
Predel v tomto všetkom, čo ja volám moje PREDTÝM a moje TERAZ, sa udial skrze Cantonuovo. Teraz vidím ako ma Pán, jemne a láskavo, viedol krok za krokom až tam, kde je Boh žitý a zjavovaný vo svojej esencii, bez dodatkov či zanedbávania niečoho: kde je Ježišov príkaz milovať sa navzájom napĺňaný, kde modlitba jeden za druhého je neustála a načúvanie druhým je autentické.
Našla som tam vyučovania plné nadšenia, modlitby, chvály a vášnivé a neúnavné duchovné vedenie, a toto vo mne iniciovalo proces pravdivosti a skúsenosti Ducha Svätého, ktorý ma premieňa. Konečne som si mohla urobiť poriadok vo svojom živote.
Môj duch, konečne oslobodený od reťazí, mal milosť zažiť Boha a jeho lásku! A doktrína sa premenila na slovo, živé a efektívne v mojom živote.
Zažila som jeho pokoj, jeho radosť, zacítila som vo mne lásku voči druhým, až ma prekvapilo ako ma naplnila: láska, ktorá je nezlomná, nezadržateľná, dojímavá, absolútna láska.
Moja modlitba v posledných rokoch bola vždy takáto: „Pane, osloboď ma a nauč ma milovať“ a On mi to dáva. Dáva mi zakúšať, že to, čo som v tomto poslednom čase cítila, je iba časťou tej lásky, ktorou aj mňa On miluje! Odstraňuje masky, rozbíja scenáre a odhaľuje každú lož, ktorou sa ma diabol stále snaží priviesť späť k starým schémam/spôsobom. Ale Boh je verný a premieňa všetko na príležitosť učiť sa a priblížiť sa k nemu. On ma zakaždým vypočuje a oslobodzuje.
Prijatím Ježiša do môjho života som prešla od vyháňania zlého až k pochopeniu toho, kto som, a k vychutnávaniu si toho, čo to znamená byť Božou dcérou, nájsť moje skutočné ja a moju pravú identitu.
Keď sa prvýkrát všetci spoločne modlili za mňa a za dvoch ďalších ľudí tak, že my sme boli v strede a ostatní okolo nás v kruhu sa s vystretými rukami smerom k nám modlili sa a spievali v duchu, zavrela som oči a po prvýkrát som prežila, že patrím k niečomu jedinečnému, cítila som sa byť toho súčasťou. Cítila som sa aj ja hodná prijatia bezpodmienečnej pozornosti a lásky.
A cítila som, že tam je moje miesto.