Podľa najnovších odborných štúdií je náboženstvo spontánny psychologický zdroj, ktorý umožňuje ľudským bytostiam prispôsobovať sa prostrediu počas evolučného procesu.
Najuznávanejší vedci venujúci sa tejto téme, z ktorých uvádzame Lee A. Kirkpatricka a Vassilissa Sarogloua, si kladú otázku, či náboženstvo ovplyvňuje osobnosť alebo či je to naopak nejaká predispozícia/tendencia osobnosti, ktorá sama alebo v súčinnosti s ďalšími faktormi, vedie k náboženstvu. Avšak, ako sami hovoria, náboženská viera a správanie vychádzajú z interakcie medzi našou vyvinutou psychologickou výstavbou a prostredím.
Náboženstvo odpovedá na potrebu človeka prispôsobiť sa prostrediu, aby prežil vývojový proces a aby pokračoval v odovzdávaní svojich vlastných génov. Inými slovami, náboženstvo je duševný sklon človeka k uspokojeniu potreby „vzťahovej väzby“ jednotlivca, skrze to, že buduje systém presvedčení a foriem správania, ktoré usmerňujú jeho hľadanie riešení počas toho, ako interaguje s prostredím.
Náboženstvo je teda ľudský psychologický produkt, ktorý sa vyvíjal cez líniu predkov ako súbor psychologických riešení opakujúcich sa problémov adaptácie. V náboženstve sú to, čomu človek verí o Bohu, aj jeho správanie k božstvu, zamerané na riešenie vývojových problémov druhu, žijúceho v prostredí, ktoré ponúka stále podnety k adaptácii. Náboženstvo je preto funkčné človeku pre jeho vlastné prežitie. Je to hľadanie hnané zámerom adaptovať sa a do pohybu ho dávajú ľudské psychologické mechanizmy.
Náboženstvo môže byť dokonca považované za geneticky determinovaný faktor, ktorý jednotlivcom slúži na potvrdenie a “zálohovanie“/uchovanie ich osobnostných čŕt. Pôsobí, aby zabezpečilo pevnosť ideológiám, skupinám, rituálom, emóciám a hodnotám. Poskytuje človeku istotu, že počas svojho života môže presadiť/uplatniť/vyjadriť svoju osobnosť. Preto má každý jednotlivec tendenciu zapadnúť len do takých prostredí, ktoré môžu potvrdiť jeho vlastnú identitu. Náboženský systém je jedným z kritérií, prostredníctvom ktorých si ľudia vyberajú prostredie. Povedané inými slovami, zdá sa, že jedinci majú tendenciu voliť si taký druh náboženstva, ktorý im pomáha prežiť, a čo najlepšie „znášať“ samých seba.
Ateizmus sám o sebe je náboženstvo. Ateista verí vo fungovanie svojich presvedčení a v svoje osobné psychologické formy správania, ktoré sú založené na hodnotách a ideáloch, v ktorej verí. Ateista neverí v Boha, napriek tomu môže byť ateizmus považovaný za náboženstvo, vzhľadom k tomu, že náboženstvo je ľudským zdrojom na prispôsobenie sa, presadenie sa a prežitie v nepriateľskom prostredí.
Náboženstvo má naozaj málo čo do činenia s Bohom! Je to systém, genetický faktor, súbor psychologických mechanizmov, ktoré odsunúc Boha niekde stranou, ponúkajú ľuďom šancu na prežitie.
Ľudstvo nebolo stvorené na to, aby na Zemi prežívalo, počas toho, ako len čaká na lepší život, ktorý príde po smrti. Človek bol stvorený pre kraľovanie v živote s výslovným právom plnej moci, ktorú mu pridelil Stvoriteľ, aby spravoval zverené prostredie tým, že ho bude ochraňovať a kultivovať.
Preto nejde o to, ako sa prispôsobiť prostrediu s cieľom prežiť, ale ako v ňom žiť, úspešne plniac naše Bohom dané poslanie. Boh nie je psychologický prostriedok, duševný mechanizmus alebo projektívna stratégia pre upokojenie úzkosti a pocitov viny. Boh je skutočná božská osoba, ktorá sa zjednotila so životom tých, ktorí v neho veria. Boh je náš Nebeský Otec, nie pozemský adaptívny systém.
Keď človek nájde Boha, už viac nepotrebuje žiadne náboženstvo, aby sa prispôsobil prostrediu, pretože teraz má autentický vzťah so samotným tvorcom tohto prostredia.
Náboženstvo je však adaptívny systém, ktorého účelom je zabezpečiť prežitie.
Božie kráľovstvo je autorita a moc daná ľudstvu, aby prispôsobilo prostredie potrebám Pánovho večného plánu. Náboženstvo je však ľudský „vynález“. Božie kráľovstvo je skutočnosť/realita Ducha Svätého, ktorý prebýva v tých, ktorí veria v Ježiša Krista. Ľudia stále pokračujú v hľadaní riešení, a kým k ním dojdu, snažia sa len prispôsobovať a vyhýbať sa problémom. Ale keď konečne nájdu realitu „Riešenia“ pre všetky ich problémy, môžu ju hneď aplikovať na riešenie problémov.
Ježiš Kristus prišiel vrátiť nám späť milosť a spravodlivosť, aby sme vládli v živote. To je dôvod, prečo nám dal svojho Ducha. Pre tých, ktorí v neho veria, realita Ducha Svätého v ich životoch robí zbytočným a nezmyselným každé náboženstvo, ktoré so svojim ritualizmom a „umelými mechanizmami prežitia“ nie je ničím iným ako náhradou reality Boha v živote ľudí.
Maurizio Tiezzi